Škola dôstojnického dorastu

CAMPO FELICE
(Miesto šťastia)

Jano Čepko                 V polovici 50-tych rokov minulého storočia, keď televízia v našich krajinách ešte len začínala, bola významným kultúrnym prostriedkom filmová tvorba. Vtedy sme si pri každej návšteve kina mohli prečítať myšlienku súdruha Lenina, že film je najproduktívnejší zo všetkých umení. A kiná zapĺňali diváci, túžiaci po romantických príbehoch ako boli Gróf Monte Christo, Traja mušketieri, Fanfán Tulipán, či kúzelné mestečko. 
                  A práve posledne menovaný film s pôvodným názvom CAMPO FELICE sa stal pre niekoľkých žiakov Školy dôstojníckeho dorastu v Kremnici pojmom, či symbolom. Veď túžba po dobrodružstve u mladých chlapcov vo veku 14 až 16 rokov je pochopiteľná a s odstupom času (50 rokov snáď aj ospravedlniteľná.
                  Peter Barták, Fero Dražina, Pišta Benko a ja sme si CAMPO FELICE prispôsobili na naše podmienky, a tak sa v našich hlavách zrodil plán. Po absolvovaní každodenného programu, ktorý začínal budíčkom a rozcvičkou, pokračoval vyučovaním, poradovou prípravou a samoprípravou a končil rajónmi a neodmysliteľným čepobitím sme konečne mohli zaľahnúť do postelí a očakávať večierku. V deň, keď sa malo uskutočniť CAMPO FELICE sme však priateľa dozorčího roty požiadali, aby nás zobudil o polnoci, že sa chceme pokochať slasťou, že si môžeme ešte pár hodín pospať. 
               
Tento postup bol vtedy v móde, ale náš plán bol iný. Jeden z nás si náhodou pri potulke po kasárňach všimol v severnej časti za muničným skladom dieru v plote. Viedol k nej vyšliapaný chodníček - neklamný to dôkaz, že sa používala dosť často. Po polnoci sme sa teda všetci štyria nebadane vytratili z budovy. Boli sme oblečení do zelených vojenských teplákov , a namiesto hlučných "půllitrákov" sme mali obuté pohodlné ale hlavne nehlučné tenisky. Cestu k únikovej diere sme z pochopiteľných dôvodov nevolili po ceste, ale poza budovy rôt E a R a ďalej okolo ošetrovne tak, aby sme zmenšili riziko nášho odhalenia.
          Nádherný pocit šťastia zo získanej slobody sme pocítili hneď za plotom. Znásoboval ju ešte jas mesačného svitu, ktorý nám svietil na cestu pomedzi kroviská.
          Veľkou okľukou čo najďalej od kasární a domov, v ktorých bývali naši velitelia sme sa dostali cez trať do mesta a bočnými uličkami sme prišli k futbalovému štadiónu. Cieľ cesty nebol  náhodný. Už predchádzajúca rekognoskácia terénu počas vychádzky ukázala, že v blízkosti štadiónu dozrievajú čerešne. Po ich náležitom ochutnaní sme sa vydali na spiatočnú cestu do kasární. Vojensky povedané "bez mimoriadnych udalostí" sme sa dostali až do postelí po tretej hodine nad ránom. Trochu unavení, ale neskonale šťastní sme s usínaním nemali žiadne potiaže. Horšie to bolo s budíčkom, ktorý prišiel nemilosrdne skoro a s menšími kruhmi pod očami, či zívaním na vyučovaní. Ale CAMPO FELICE stálo za to.
            Dnes po päťdesiatich rokoch nám ostáva len veriť, že naša "nekázeň" a porušenie "vojenských řádů" sú premlčané a že za tento priestupok už do basy nepôjdeme, aj keď v tej dobe sme sa do nej dostávali za veci omnoho bezvýznamnejšie. 

            © J. ČEPKO -  
Košice 26.02.2004


     

  © 2004 Pavol Knúrovský, e-mail: knurovsky.p (zavinac)netkosice.sk