Škola dôstojnického dorastu

 

          language: englisch 

            
              Spomienky na iný svet.

            Z času na čas sa nútim, aby som prispel svojou troškou písaného slova do niektorého časopisu alebo na webovú stránku klubu, ktorého som členom. Žiaľ, nebýva to často a pravidelne a aj na to  ma musí niekto nahovoriť. Tém by bolo nadostač. Veď tragikomiky, hraničiacej až s hlúposťou aktérov je   v našom politickom a spoločenskom živote  viac než dosť. A pretože na stránkach webu či papiera viem byť  až škodoradostne nepríjemný, nevyberám si tému z domáceho prostredia, ale poberiem sa vo svojich spomienkach až hen za oceán, do USA, konkrétne na Floridu. Najskôr však treba ohraničiť čas a región v ktorom a na ktorom  sa budem v mojich spomienkach pohybovať.

            Za posledných 20 rokov som 8 razy vycestoval do USA, vždy na dobu troch mesiacov. Naposledy toho roku 2010. Cieľom cesty bolo vždy mesto Largo na západnom pobreží Floridy, kde do mexického zálivu vybieha akýsi  polostrovček polostrova Florida.  Býval som neďaleko pláže Indian Rock Beach. Môj akčný rádius sa menil podľa príležitostí a plánov mojich motorizovaných priateľov. Najčastejšie ho však ohraničovali mestá Clearwater, St. Petersburg a Tampa.

            Clearwater je jedným z dovolenkových centier  s udržovanými plážami a ďalšími turistickými atrakciami. Najznámejšie je Delfinárium s cvičenými delfínmi. Na okolí sú  výškové hotely pre ubytovanie tisícov dovolenkujúcich. Pre nás môže byť zaujímavé aj tým, že tu  v r. 1944 zomrel posledný predvojnový československý ministerský predseda M. Hodža.

            Druhým významným mestom oblasti je St. Petersburg. Mesto založili ruskí emigranti po októbrovej revolúcii v Rusku. Aj dnes sa tam nachádza prepychový obchod s cárskou orlicou na priečelí, knihami v azbuke,   a s pomerne drahým umeleckým tovarom , od súčasných  popredných ruských umelcov vo vnútri. Pozoruhodný je Pier (výstavné mólo s budovou v tvare obrátenej pyramídy), múzeum Salvátora Daliho s novou, podobne výstrednou budovou,  ako bol samotný maliar.

            Vstupnou bránou do tejto oblasti (oblasť Tampa Bay), je samotné mesto Tampa, kde je medzinárodné letisko a aj u nás známy hokejový klub. Je tu veľa turistických atrakcii. Najznámejšie je obrovské akvárium s množstvom rýb, vodného vtáctva a rôznych vodných živočíchov. Ďalej je to botanická záhrada Bush Garden, či staré mesto Ibor City, ktoré vraj založili piráti. Z tohto dôvodu sa na vode a v uliciach starého mesta konajú každoročne pirátske slávnosti.   

            Len popis oblasti by si zaslúžil samostatný článok. Nezmienil som sa totiž o samotnom meste Largo, kde som počas pobytov bol ubytovaný, či neďalekom, desaťročia štýlovo budovanom  rybárskom mestečku John Pass, alebo bývalom mieste bydliska W. Matušku

2

v St. Petersbergu. Nie je to môj cieľ. Mojou snahou predovšetkým bude priblížiť vlastné cestovateľské zážitky, demografický pohľad na obyvateľstvo a jeho všedný život.

            Florida v zimných mesiacoch by mohla byť charakterizovaná ako „starobinec“ Ameriky. A čiastočne aj Kanady. V tomto ročnom období ľudia tretieho veku sa sťahujú zo severných štátov Ameriky a z Kanady  na juh,  za slnkom a teplom. V čase školských prázdnin  však rekreačné destinácie sa napĺňajú školákmi a študentmi, ktorí neviazaným chovaním často zamestnávajú policajné orgány. Od času, v ktorom bolo aj západné pobrežie Floridy objavené ako turisticky atraktívne, vyrástli na pobreží mexického zálivu Floridy stovky hotelov, penziónov, reštaurácii, herní a rôznych turistických atrakcii. To všetko sa udialo za posledných 20 až 25 rokov. Dá sa povedať, že aj západné pobrežie Floridy začalo žiť z turistického ruchu.

                Bolo obdobie, kedy stavebný a v zapätí aj turistický boom lámal rekordy. Bolo to ešte aj v čase, v ktorom tornádo Katrina poničilo časti severného pobrežia Mexického zálivu. V období rokov 2003 až 2006 pribúdalo na Floride okolo 400 tisíc obyvateľov ročne. Boli to ľudia, ktorí našli prácu prevažne v stavebníctve a cestovnom ruchu , ale aj ľudia  v dôchodkovom veku, pre ktorých životné podmienky a tlak na peňaženku neboli tak deprimujúce ako na severe. Jednoducho zrušili nájom, či predali nehnuteľnosť na severe, aby mohli začať nový život na juhu vo vysnívanom svete.

            No dnes Florida nie je tým, čím bývala. Aspoň nie na západnom pobreží. Po tornáde Katrina poisťovacie spoločnosti zdvihli poistné. Majitelia nehnuteľností, ktorí nemajú trvalý pobyt na Floride,  majú niekoľko násobne vyššie dane z nehnuteľností než rezidenti, tj. obyvatelia s trvalým pobytom. A takýchto „sťahovavých“ (tráviacich zimný čas na juhu a letný na severe),  je viac než dosť. Do toho zasiahla ešte ekonomická recesia a prírodné katastrofy, vrátane počasia. Takéto okolnosti nútia ľudí rozmýšľať ekonomicky a zvažovať útratu  každého centu. Potom je logické, že sa zamýšľajú nad skutočnosťou, či vlastniť dva domy, jeden na severe a druhý na juhu, alebo len jeden. Takto uvažuje väčšina tých „sťahovavých“ a výsledkom je predaj nehnuteľnosti na juhu. Prečo práve tam?  Predsa k severu ich viažu rodinné putá. Obyčajne sú tam deti, súrodenci,  priatelia, istejšie zázemie. A Kanaďania nemajú na výber. Sú iba turisti, ktorí dostávajú povolenie na pobyt iba na 6 mesiacov. Ak takto uvažuje väčšina tých s prechodným pobytom, naraz je na Floride nadbytok domov na predaj a aby sa predali ich ceny klesajú až tak, že sú lacnejšie než domy na Slovensku.

            Pre občanov USA vyrastá ďalší problém. Je to nezamestnanosť. Tá na Floride dosahuje takmer 12%. V regióne  Tampa Bay,  napr. v okrese Hernando bola v januári 2010 15,7%  a v okrese Flagler 17,1%. Údaje sú z novín St. Petersburg Times. Znížený turistický ruch znamená nedostatok práce pre práceschopných ľudí s trvalým pobytom. Preto odchádzajú.  Prisťahovalectvo od r. 2006 začalo klesať a v r. 2009 dokonca poklesol počet

3

obyvateľov Floridy o 56,7 tisíc. V prognózach sa aj naďalej uvažuje s miernym rastom obyvateľstva Floridy ale len v desiatkach tisíc. Teplo, slnko, nekonečné pláže a teplé more lákajú k zmene bydliska hlavne ľudí v dôchodkovom veku,  ktorí majú stály príjem. Snáď je vhodné podotknúť, že dôchodkový vek je od 65 rokov.  

            O spoločensko-sociálnych pomeroch na Floride by bolo možné sa rozširovať do nekonečna. Nechcem však čitateľa odradiť od ďalšieho čítania  suchými údajmi, ktoré sa práve nás netýkajú. Snáď bude pútavejšie popísať moje postrehy a príbehy z  ciest za oceán, ako aj pobyt tam.

            Lety, výlety, jazdy, zájazdy.

            Zážitky z letov  sú jednou z najbizarnejších skúseností, akú človek nadobudne počas ciest do USA,  či Kanady. Nejedná sa tak ani o dĺžku letu, ako o patálie v letiskových halách pri prílete alebo odlete v USA. Pri prílete, pasažier si musí vyzdvihnúť svoju batožinu a prejsť colnou kontrolou. O tú colnú kontrolu ani nejde, vždy som bol odhodlaný nechať im aj vlastné gate, ale čo s tou váhou batožiny. Boli časy, keď jeden kufor mohol vážiť 35 kg. A vláčiť sa s takouto váhou po letiskových halách, kde vozíky sú niekde nedohľadne, je práca pre otroka.  Keď takéto kufre máte štyri, už po prvých metroch lapáte po dychu. Našťastie dnes povolená váha jedného kusa batožiny je 23 kg, ale aj to je hodne. A vyhovorte svojmu spolucestujúcemu, že tie kufre nemusia byť štyri, nemusia byť plné a môžu vážiť menej než je dovolené, keď ten spolucestujúci je vlastná žena, na strane ktorej je celá zaoceánska rodina.  Dodnes som nepochopil prečo cestujúci do USA musí po prílete do krajiny vyzdvihnúť si svoju batožinu, keď pokračuje ďalej v ceste a batožina bola už raz kontrolovaná napr. vo Viedni s takmer nemeckou dôslednosťou. Colná kontrola je kapitola hodná povšimnutia. Vyzujú Vás, vyzlečú Vás, dnes už aj detailne obchytkávajú a skenujú, ako keby ste sa už s nejakou výbušninou v tele narodil. A to len k vôli sieti maniakov, ktorí v dôsledku ich náboženského, či svetonázorového presvedčenia ohrozujú leteckú dopravu. Takýto postup súdny človek chápe. Ale sú aj iné dôvody kontroly cestujúcich, ktoré sú už menej pochopiteľné. Napríklad.

            Stojím na letisku New Yorku v dlhánskom rade, čakajúc na colnú kontrolu. Myseľ mi zaťažuje obava zo zmeškania naväzného letu do Tampy, pretože let z Európy mal meškanie pre zlé počasie nad oceánom. Tu náhle, kde sa vzalo neviem, bolo pri jednom mojom kufri menšie psíča a bezočivo sa bokom tlačilo  na môj kufor. V hrôze som čakal, kedy zdvihne zadnú nohu. „Ideš potvora,“ ohnal som sa na psisko v obave, že mi kufor obsíka. V tom od chrbta ma oslovila dievčina o čosi tmavšej pleti, než majú naše Rómky v uniforme colnej služby. „Pane, čo máte v tom kufri?“ Už som vedel koľká odbíja. „A ten pes Ti to nepovedal, keď je taký múdry.“ Prebehlo mi mysľou. Dievčina sprísnila hlas  a pokračovala. „Máte tam mäso?“  „Nosiť mäso do Štátov ma odučili  colníci v Detroite ešte minulého roku, kedy som v prázdnom kontejneri skoro nechal svoje oči na dvoch štanglách prvotriedneho uhoráku, ktoré mi zhabali.“  „Mäso nemám.“ Odpovedal som sebavedome. „Tak máte

4

jablká!“ Vyčítavo som pozrel na to zviera pri kufri a sklamane priznal: „Yes, I have.“ V kufri som mal asi 1 kg vybraných jabĺk z vlastnej úrody, s ktorými som sa chcel popýšiť pred rodinou. Nepopýšil som sa. Madam ma odviedla aj s kuframi k stolu stojacemu stranou, kde jej kolega prekontroloval aj ostatnú našu batožinu. Jablká putovali do kontajnera, zasa prázdneho, čím som nadobudol dojem, že pri cestách do USA napĺňam kontajnery iba ja. Ani neviem, či to psisko bol on alebo ona. Na tom však nezáležalo. V dôsledku prednostnej kontroly sme stihli let do Tampy a čo hlavné, Florida bola zachránená od moru jabloňového, hoci tam po jabloniach niet pamiatky.

            Boli však aj adrenalínové chvíle, kedy som si len tak podvedome vytiahol bezpečnostné pokyny a začal ich usilovne študovať počas letu, hoci pred odletom letuška sa naťahovala s bezpečnostným pásom, záchranou vestou, kyslíkovým náhubkom a starostlivo poukazovala núdzové východy. Vtedy však zaujímavejšie boli jej horné partie a štíhly pás, než nejaký iný pás, hoci aj bezpečnostný.

            Predstavte si štart Airbussu  A–310  z Kenedyho letiska v New Yorku. Práve sa zvečerieva a hoci dohľadnosť sa znižuje v dôsledku šera, orientácia na zemi je stále možná.  Než sa dokodrcáte  na rozjazdovú dráhu cez bludisko približovacích dráh v šnúre lietadiel pripravujúcich sa na štart, všimnete si kdečo. Aj to, že pri štarte  po ľavej ruke máte vodu a po pravej, stranou nad Vami, mesiac v úplnku.  Z toho  sa dalo  usúdiť, že štartovací azimut bude okolo 220 stupňov, Keďže letíme do Európy, musíme urobiť vo vzduchu obrat na azimut okolo 30 stupňov, teda letieť na sever ku kanadskému pobrežiu, popod Grónsko, Island a ponad Britské ostrovy na starý kontinent. Ale letíme už pol hodinu a mesiac mám stále po pravej ruke. Už ten rozjazd pri štarte sa mi zdal dlhý. Nie a nie sa odlepiť od zeme. Náš tátoš bol akýsi lenivý, lebo výšku naberal akosi pomaly. Po trištvrte hodine, mesiac sa mi stále vyškieral do okna sprava. Do pekla. Čo som si zmýlil lietadlo? Veď letíme na juh, snáď nie späť na Floridu? Treba sa spýtať. Ale po letuškách ani stopy. Konečne po hodine letu sa ozval kapitán v palubnom rozhlase, kde oznámil, že sa vraciame do New Yorku, lebo lietadlo je preťažené a že sa bude podávať večera. Tým nakŕmil väčšinu pasažierov, aspoň tých, ktorí mu rozumeli. Konečne mesiac zmizol z okna a objavili sa letušky roznášajúce večeru. Chuť k jedlu však kazili tupé údery, ktoré sa sporadicky šírili z nákladového priestoru. Zdalo sa mi, ako keby piloti sa snažili zatiahnuť podvozok. Zlaté oči a nie preťažené lietadlo! Pre mňa určitým sedatívom boli motory, ktorých pravidelný chod naznačoval, že má nás čo udržať vo vzduchu až po letisko. Tam sa už na náš prílet asi dôkladne pripravovali, lebo paralelne s našim lietadlom na vedľajšej dráhe uháňali hasičské autá, záchranky, polícia a neoznačené vozidlá.  Dojazd bol nekonečne dlhý a zastali sme niekde na konci dráhy. Nakoniec sme sa dokodrcali k pohyblivému mostu, z ktorého sme pred dvoma hodinami do lietadla nastupovali. Asi tak po hodine, počas ktorej sa technici vŕtali v útrobách lietadla, opäť sa ozval palubný rozhlas, ktorým kapitán oznámil, že treba vystúpiť, vyzdvihnúť si svoju batožinu, presunúť sa na hotel, prespať do druhého dňa a druhý deň pokračovať v ceste,

5

lietadlom spoločnosti, ktorá nám bude pridelená. Vtedy ma prepadol pocit, ako keby som sa prebral z bezvedomia po havárii lietadla niekde v poli.  Prepraviť vyše poldruha metráka batožiny autobusom na hotel, bola omračujúca predstava. No nemali sme na výber. O príručnú batožinu sa musela postarať manželka. Ostatnú som presúval na etapy. Na druhý deň sme si to zopakovali opačným smerom. Večer sme konečne španielskými aerolíniami leteli do Európy. Tak sme sa cez Madrid a Prahu dostali až na Sliač.

            Ale aj pekné dojmy sa mi dochovali zo vzdušných ciest. Po dva razy na spiatočnej ceste domov sme prestupovali na medzinárodnom letisku Newark v New Jersey. Pri prílete z Tampy, lietadlo smeruje  na pristátie ponad záliv Newark asi tak vo výške 300m. Keď sedíte na správnej strane, môžete uvidieť najprv Manhattan s jeho dominantami,  potom pod krídlom sa Vám presúva Socha slobody a nakoniec mosty cez rieku Hudson. Je to síce len chvíľa, ale nezabudnuteľná. Hranicu medzi New Jersey a New Yorkom tvorí stred rieky Hudson. Letisko  Newark je u hranice. Cesta z letiska na Manhattan  je krátka a verejnou dopravou trvá do 20 min.

             Let do Tampy zo severovýchodu Štátov trvá okolo 3 hodín. Tampa má takmer výstavné letiskové odbavovacie haly a príjemná teplá klíma Vás nenápadne povyzlieka zo zimného európskeho oblečenia, čo sa Vám zdá prijateľnejšie, ako keď Vás vyzliekajú colníci. To Vám zdvihne náladu, ale len pokiaľ s Vami dorazí všetka batožina. Ak Vám chýba kufor, v ktorom máte trojmesačnú zásobu liekov, Vaše nadšenie rýchlo opadne a rozmýšľate, či sa necháte spopolniť v USA, alebo doma. Ale rozhodnutie som nechával na  poisťovňu, veď pre seniorov je  drahá ako fras. Nakoniec vypíšete papier a je na letiskovom personáli, aby batožinu vyhľadal a doručil do miesta pobytu. Zatiaľ sa im to vždy podarilo.

            Čo človeka najskôr upúta na teritóriu Floridy okrem flóry, je hustota cestnej premávky. Záliv Tampa Bay je premostený troma mostmi, každý s dĺžkou cez 10 km. Mosty spájajú Tampu  so spomínaným poloostrovčekom s poloostrovom Florida. Hoci, každý jazdný smer má 4 pásy, v čase rannej , alebo odpoludňajšej špičky zmena jazdného pásu je nemožná.  Autá sa sunú za sebou ako láva po úbočí sopky. Vlastníctvo auta je nevyhnutnou podmienkou pre zvládnutie dochádzky do zamestnania, uspokojovanie každodenných potrieb rodiny, či využitie voľného času. Urbanizmus miest na Floride má odlišný charakter, než je tomu u nás.  Žiadne králikárne, teda  sídliská s poschodovými činžiakmi, ale rodinné domy s neodmysliteľnou zeleňou v podobe trávnika s palmou, alebo košatým floridským dubiskom, či pomarančovníkom. Preto mestá sa rozkladajú na pomerne značných územiach, kde nemôže byť obchod s potravinami, či reštaurácia za každým rohom, kde sa chodí do práce aj niekoľko desiatok kilometrov. Síce všetko je v meste (úrady, firmy, obchody, golfové alebo baseballové ihriská), ale všetko je pre väčšinu obyvateľov  ďaleko. Verejná doprava síce funguje, ale ľuďom, ktorí vyznávajú heslo „čas sú peniaze a pohodlie nadovšetko“, nemôže vyhovieť.  Preto potreba auta je pre každého naliehavá. Ale z potreby sa často stáva zvyk. Potom na prekonanie vzdialenosti pár desiatok metrov bez auta, peši, je pre niekoho

6

neslýchaná udalosť. Nakoniec jeden nechápe, prečo pozdĺž diaľnic a ciest z oboch strán je trávnatý pás a za nim chodník, keď nevidieť žiadneho miestneho odvážlivca pohybovať sa na   chodníku po vlastných. A ak niekoho na chodníku stretnete, tak je buď farebný, alebo nejaký ujo zo Slovenska. Prečo by sa všade na Floride nejazdilo autami, keď benzín v prepočte je viac ako o polovicu lacnejší, než je tomu u nás. Ale neupierajme Američanom pohyb tým, že ich budeme upodozrievať z úplnej lenivosti.  Stačí sa pozrieť na pláž, ako rýchlym pochodom zdolávajú kilometre (vlastne míle) terénu,  môžete ich uvidieť na vzorne vybudovanej cyklotrase,  ako sa preháňajú na bicykloch, alebo ako napĺňajú fitness centrá, kde mučia svoje telá. Nehovoriac o vodných športoch, na pestovanie ktorých podmienky sú ideálne.

            K tej cyklotrase. V tejto oblasti Floridy spojuje mestá St. Petersburg (o ktorom už bola zmienka), s mestom Tarpon Springs. Mesto sa vyznačuje silnou gréckou komunitou. Dokonca názvy obchodov na vývesných štítoch sú písané gréckou abecedou. Ďalším, mesto charakterizujúcim polotovarom, ktorý sa dobýva z mora je sponge (spondž), po našom špongia.  Cyklotrasa vedie cez tiché zákutia miest, okrajom parkov  a pláží. Na trati sú vybudované štýlové odpočívadlá s prístreškom, stolmi a lavicami.

            Verejná, alebo ináč hromadná doprava využíva autobusy. Železničnú trať som síce videl aj v Largu, ale nikto si nepamätá, kedy išiel po nej naposledy vlak. Akejsi renesancie sa železnica dočkala toho roku, kedy za účasti prezidenta Obamu, otvorili výstavbu vysokorýchlostnej trate Tampa-Orlando. Dôvodom možno nie je ani tak rýchla preprava obyvateľstva a nákladov, ako poskytnutie pracovných príležitostí nezamestnaným. Pri súčasnom stave automobilizmu perspektíva hromadnej dopravy je otázna. Aj tak ak máte nad 65, môžete si vybaviť 50% zľavu na hromadnú dopravu, hoci pochádzate trebárs aj z čertovej matere. Za 5 dolárov dostanete kartičku  s Vašou fotografiou. Preukaz vypadá ako naša kreditka. Mne foto urobila madam čiernej pleti a kompletné vyhotovenie preukazu netrvalo ani 5 minút. Len na tej fotografii som sa nemohol nájsť, lebo pozadie s náhodnými chodcami bolo výraznejšie, než moja postava. Tí farební všetko berú akosi easy. Ale preukaz na všetkých autobusoch bol akceptovaný.

            Pri letmom pohľade na súkromný vozový park obyvateľstva na parkoviskách sa zdá, že Američania dávajú dnes pri nákupe  auta prednosť japonským značkám, medzi ktorými hrá prím Toyota. Možno aj preto bolo toľko povyku v masovo oznamovacích prostriedkoch o chybe v brzdovom systéme Toyoty. Jednoducho domáca produkcia aut nejde na odbyt, pretože japonská konkurencia má navrch. Preto smietka v oku konkurencie,  musí byť domácimi videná ako brvno. Nakoniec situáciu musel prísť riešiť sám šéf Toyoty z Japonska, ktorý sa hlboko ospravedlňoval, sľuboval nápravu na vlastné náklady a odškodnenie postihnutých haváriami v dôsledku chyby v brzdnom systéme.

            Cesty všeobecne sú v dobrom stave a to nielen diaľnice, ale aj miestne komunikácie. Žiadne výtlky, akoby aj, keď  mrazy sú skôr raritou.  Ale zato  sa objavuje iný fenomén, tzv.

7

sink hole, čo nie je nič iné ako prepadlisko.  Objaví sa nečakane, najčastejšie pod váhou vozidla s nadmernou váhou nákladu uprostred cesty, vo forme diery s priemerom niekoľkých metrov. Ale tieto priepadliská sa objavujú aj mimo ciest. Najčastejšie pod, alebo vedľa rodinných domov, čím je narušená ich statika.  Môže za to piesčité podložie.

            Je na čase, aby som pozornosť čitateľa preorientoval z miest, na návštevu ktorých mi stačila jedna hodina, či jeden deň, na miesta, návšteva ktorých si vyžadovala viacdenný výlet. Zmienim sa len o Kenedy Space Center (ďalej len KSC), čo je Kenedyho vesmírne stredisko na východnom pobreží FL, Exposition Battle Ships (Expozícia bojových lodí) u mesta Mobile  v Alabame, hráčske centrum v meste Biloxi v štáte Mississippi O najznámejších turistických miestach Floridy nebude reč (Disneyland, Key West, Miami Bech). Načo nosiť drevo do lesa. Sú obecne známe.

            Do Kenedyho vesmírneho strediska (KSC) som sa vybral takmer pred 10. rokmi. Mal som šťastie, lebo vtedy to bolo finančne dostupné. Keď som si to chcel zopakovať toho roku, ceny na dopravu a vstupné boli viac ako dvojnásobné. Keďže som nechcel, aby mi zaoceánska rodina financovala ešte aj zábavu, tak som to vzdal. V tom spomínanom čase som si zvolil cestovnú kanceláriu, ktorá organizovala zájazdy do KSC autobusmi. Do Tampy som cestoval ako jediný pasažier. Tam som prestúpil do autobusu, kde nás už bolo asi zo pätnásť.  Autobus bol s WC, klimatizáciou a televíziou. V samotnom návštevnom komplexe  (wisitor comlex) KSC, fungovala vlastná kyvadlová doprava v intervaloch 15 min.  To umožňovalo zdržať sa u jednotlivých výstavných plôch, v halách, alebo na voľnom priestranstve ľubovoľne dlho, podľa záujmu o exponáty. Areál je veľmi rozsiahly, niekoľko desiatok kilometrov štvorcových. Návštevný komplex vznikol vlastne tým, že bol uvoľnený pracovníkmi NASA tak, že ponechali na mieste celú technológiu spojenú s projektom APOLO- SATURN V. Teda montážne haly, odpaľovacie rampy, riadiace stredisko so spojovacím komplexom. Všetko bolo patrične upravené  a doplnené. Vznikla tak Rocket Garden (raketová záhrada), kde sú vystavené vývojové rady vesmírnych rakiet. V montážnej  hale je vystavovaná trojstupňová raketa Saturn, s oddelenými pohonnými stupňami. Modul posádky pre návrat na zem, lunárne vozidlo ap. V čase mojej návštevy na výstavisku bola už vesmírna loď Challenger, kde si návštevníci mohli pozrieť nákladový priestor a kabínu kozmonautov. Nosné rakety a nádrž boli vystavené vedľa samotnej lode. Môj záujem vzbudila aj replika medzinárodnej vesmírnej stanice ISS. Stanica pracuje vo vesmíre doteraz, menia sa iba posádky. Priznám sa, že moje úsilie pochopiť systémy stanice, skončilo u WC, kde som sa snažil pochopiť, ako je možné, že odľahčený kozmonaut nevynesie záťaž, ktorej sa tam zbavil,  mimo tohto priestoru na ramenách, alebo na hlave. Návštevný komplex obsahuje prednáškové haly, simulačné kabíny a ďalšie atrakcie. Stojí to za to si to obzrieť.

 

 

           Ale aby som nebol únavný. Presuňme sa na iné miesto. Zvláštnym zážitkom pre suchozemca je poprechádzať sa po palube  a v podpalubí bojového krížnika  s 360 mm delami, kde strelecká veža je ako malý rodinný dom. Keď sú tie veže dve, každá s takýmito

8

tromi parádnymi kanónmi, potom je naozaj na čo sa pozerať. Takéto niečo môžete nájsť v Battle Ship Memorial Park  v zálive Mobile, u rovnomenného mesta v Alabame. No nielen lode, ale aj ponorky, vzdušné prostriedky námorných síl a ťažká bojová technika námornej pechoty USA, môžu upútať Vašu pozornosť.

            Hoci obe miesta dokumentujú vysokú technickú úroveň vystavovaných exponátov, nedokážu čeliť sile prírody. Početné hurikány, či už na východnom pobreží FL, alebo v Mexickom zálive poškodzujú objekty oboch výstavísk natoľko, že musia byť z času na čas uzatvorené.

            U hranice medzi Floridou a Alabamou je uvítacie stredisko pre  turistov. Pri vstupe do Alabamy a návšteve tohto strediska Vás pohostia čajom a sušienkami a zahrnú Vás množstvom máp, turistických prospektov a informáciami o turisticky zaujímavých lokalitách. Všetko free (teda zdarma).  Samozrejme, čo je napísané v prospekte, to perfektne funguje v praxi,  predovšetkým služby sprevádzané ochotou, vľúdnosťou a úslužnosťou personálu.

            Pre našinca ako zaujímavé sa javí hráčske teritórium mesta Biloxi v štáte Mississippi, ktoré sa hemží kasínami. Tiež bolo budované z nedostatku pracovných príležitostí, hlavne pre farebné obyvateľstvo, ktorého tu je nadostač. U pobrežia v dĺžke niekoľkých kilometrov je vybudovaný komplex hotelov. Najväčší môže pojať až 4000 hostí. Hotely sú vybavené reštauráciami, kaviarňami, barmi, fitness centrami, skrátka všetkým, čo slúži potrebám, zábave a relaxu návštevníkov. Súčasťou každého je však veľká hala, v ktorej nedovidíte z jedného konca na druhý, plná herných automatov s nepretržitou 24 hodinovou prevádzkou. Zaujímavosťou je , že tieto haly spojené s hotelmi stoja na pilieroch nad vodou, pretože stavba nad vodou nepotrebuje stavebné povolenie  stavebného úradu mesta a ani povolenie na prevádzku. Je to však aj riziko. Severné pobrežie Mexického zálivu je obzvlášť vystavené na pospas tornádam. Neveril som vlastným očiam, keď som sa prostredníctvom internetu vrátil na miesta, ktoré som navštívil , ako boli spustošené tornádom Katrina. Po tejto katastrofe aj počet obyvateľov mesta poklesol o 5000, z 50 na 45 tisíc. Existujú však aj plávajúce kasína, teda lode, zariadené pre takéto gemblerské účely. Cestovné kancelárie po celých USA organizujú zájazdy na tieto miesta a je to pre ne dobrý biznis. Takmer žiadny turista neobíde kasíno, pretože v poplatku zájazdu sú zahrnuté žetóny nahradzujúce kovové mince v hodnote 5$, s ktorými je možné hrať. Kto by sa nechal ukrátiť o takúto príležitosť? Niet divu.  Veľmi príjemný je cvengot kvótrov (kovových štvrť dolárov), sypúcich sa z útrob automatu do kovovej vaničky v prípade výhry. Prečo tá vanička je kovová, keď v USA dominujú plasty? No práve k vôli tomu cvengotu. Ten upútava u hráčov na okolí pozornosť a zvyšuje odhodlanie pokračovať v hre v nádeji, že sa to môže pritrafiť aj im. Čím je ten cvengot hlasnejší a dlhší, tým je odhodlanie pokračovať v hre väčšie. Ale na druhej strane, sa predávajú aj „polpohľadnice“, na ktorých odosielateľ  adresátovi oznamuje, že mu na celú pohľadnicu nezostali peniaze, pretože všetky nechal v kasíne.

           

9

Veľmi atraktívny je pobyt v tomto meste v čase Mardi Gras (čo sú naše fašiangy). Dodržiava sa  tu tradícia, ktorá tu zostala ešte z čias okupácie južných častí USA Francúzmi. V štáte Mississippi na fašiangový utorok je štátny sviatok a nik nepracuje. Organizuje sa obrovský sprievod obyvateľov v rôznych kostýmoch, väčšinou na alegorických vozoch od výmyslu sveta. Zastúpenie tu má samospráva mesta, firmy, hasiči, policajti, vojaci, záchranári, športovci, školy a rôzne dobrovoľné organizácie. Sprievod prechádza hlavnými ulicami mesta raz dopoludnia a raz večer, pri umelom osvetlení. Je to impozantný pohľad  na vynaliezavosť  a úsilie účinkujúcich pri stavbe a prezentovaní alegorických vozov, návrhu kostýmov a na organizáciu celého podujatia. Celý sprievod trvá okolo 3 hodín. Davy turistov čakajú na chodníkoch dávno pred začatím sprievodu, aby získali výhodné postavenie počas konania show. Vtedy aktéri sprievodu vyhadzujú z alegorických vozov zhromaždeným na chodníkoch náhrdelníky síce z lacnej ale rôznorodej a pestrofarebnej bižutérie. A ľudia na chodníkoch sa predbiehajú, kto nazbiera a pochytá tých náhrdelníkov čo najviac. Poniektorí ich majú po čase na krku toľko, že nemôžu skloniť hlavu.

            Vráťme sa však na Floridu. Aj tu v oblastiach s mizivými pracovnými príležitosťami boli vybudované turistické atrakcie.  Jedná sa predovšetkým o vnútrozemie Floridy, kde sa nachádzajú  iba pomarančovníkové a mandarinkové sady, a lány s jahodami. Príkladom môže byť napr. Cyprus Garden. Táto turistická atrakcia dokáže turistov pútať po celý deň, vystúpeniami akrobatov na vodných lyžiach, halami, ktoré sú plné rôznych motýľov, budovami s expozíciami kulís, kostýmov,  predmetov a fotografiami z filmu Sever proti Juhu, zoologickou záhradou s krokodílmi, plazmi a vodným vtáctvom. Konajú sa tu prednášky o flóre a faune Floridy.  Všade je plno kvetov (tzv. kvetinové vodopády), umelecky upravované záhony ruží. A večer sa ocitnete v neskutočnom svete svetiel, vo svete miliónov žiaroviek, ktorými je ovešané všetko. Kríky, stromy, budovy, ohrady. K tomu na viacerých miestach živá hudba a veselá zábava. Dopĺňajú to viaceré reštaurácie, stánky s občerstvením a predajom suvenírov. Skúste sa večer prejsť po našich Tatrách. Všade pusto a tma, všade zdochol pes.  Žiť z turizmu týmto spôsobom je nemožné.

            Sprievody vôbec sú na Floride obľúbené. Láka to turistov, zlacňuje reklamu a podporuje obchod. Rôzne tie festivaly a parády (parade), teda dobrovoľné predvádzanie sa masy ľudí v sprievode, sa v štátoch konajú často. Spomeniem aspoň Strawberry Festival u mesta Plant City vo vnútrozemí Floridy. Je to niečo ako naše dožinky. Oslavy sa organizujú na záver zberu jahôd koncom februára. Sprievodným javom je výstava najkrajšej úrody početných pestovateľov, špeciálnej poľnohospodárskej techniky používanej pri pestovaní jahôd, ako aj pestovateľských plôch v rozmeroch vhodných pre účely výstavy, s dozrievajúcimi plodmi.  Sprievodným podujatím je výstava domácich zvierat, preteky prasiat, drezúra opíc a operencov. Zlatým klincom je ochutnávka jahôd  rôznych odrôd so sladkou penou. No a nesmie chýbať sprievod peších v rôznych rovnošatách a kostýmoch, ako

 

10

aj neodmysliteľná prehliadka alegorických vozov. Tu človek nadobúda dojem, že každá High School (stredná škola) má svoj vlastný orchester.

            Na čele sprievodu sú volení zástupcovia v najvyšších zákonodarných orgánoch za danú oblasť, predstavitelia štátnej správy, samosprávy. Aby si náhodou nejaký strelec nezmýlil osobu, na karosérii otvoreného auta je napísaná jej funkcia (kongresman, senátor ap.). Čím vyššie postavenie, tým väčšia snaha priblížiť sa ľudu.  Tým väčšie prejavy náklonnosti, vyjadrované mávaním, vzdušnými pusami, úsmevmi. Pripomínalo mi to tú drezúru opíc, ktorá predchádzala sprievod. Všetko nacvičené, vrátane úsmevov. Ale reakcia obyvateľstva je spontánnejšia na takéto prejavy spolupatričnosti, než je tomu v našich končinách.

            Za zmienku stojí ešte jedna masová oslava s tradičným sprievodom. Koná sa v ten istý deň v roku, na štátny sviatok Martin Luther King. Vtedy vyjdú do sprievodov Afroameričania. Takémuto sprievodu som sa prizeral aj toho roku v St. Petersburgu. Alegorických vozov bolo pomenej a boli to väčšinou vozy, ktoré patrili  štátnej správe, alebo samospráve, ako záchranári, hasiči, policajti ap. Súkromné firmy, obchody, súkromné služby pracovali nerušene, bez ohľadu na štátny sviatok. Voľnu sa tešia zamestnanci štátnych a verejných úradov, bánk, škôl ale aj zamestnanci firiem, ktorým šéfujú čierni.

            Obyvateľstvo, biele, čierne, hispánske.

         V časoch môjho pobytu som poznal veľa ľudí väčšinového obyvateľstva, teda bielych.  Neboli to len Američania, ale aj Kanaďania, či naturalizovaní Američania . Myslím tým ľudí, ktorí sa sem presťahovali z rôznych kútov sveta a majú tu trvalý pobyt, či už bez, alebo s americkým občianstvom. Spomenul som už grécku komunitu, Ale početná v tejto oblasti je aj komunita pochádzajúca z Malty, a z juhoamerických štátov, hlavne z Mexika. Na juhovýchode Floridy prevláda predovšetkým kubánska menšina. Na verejnosti všetky menšiny používajú úradný jazyk - angličtinu. O nejakých etnických  napätiach nemôže byť ani reč.

            So záujmom som pátral, ako je to stým povestným americkým vlastenectvom.  Americkú zástavu vidíte visieť na možných i nemožných miestach, na verejných budovách, úradoch, ale aj na súkromných domoch, dokonca aj na cintorínoch. U hrobu takmer každého veterána 2. svetovej vojny je zastoknutá asi 75 cm vysoká tyčka, na ktorej je americká vlajka. Poniektorí Američania si aj svoje autá oblepujú symbolmi formálneho vlastenectva. Najčastejšie mali nalepenú akúsi papierovú mašličku, preloženú do tvaru osmičky (8), s useknutou polovicou spodnej časti. Na tom prúžku papiera bolo vždy nejaké heslo.  Najčastejšie tam stálo: „Podporte našich vojakov (Support our troops)“ alebo „Som hrdý, že som Američan (I am proud  to be an American)“. Pred štyrmi, piatimi rokmi  sa autá

11

s takýmito nálepkami vyskytovali často. Ale v poslednom roku, tie nálepky im akoby došli. Alebo, že by táto mánia ľudí prešla, keď stratili robotu, začali ich dusiť hypotekárne úvery, a počet padlých v Iraku sa blížil k piatim tisícom?  Nuž človek sa asi stáva vlastencom, keď vo vlastnej zemi sa mu darí, keď mu štát  vytvára podmienky pre pohodlný život, keď je so spoločenskými pomermi spokojný, keď je slobodný. Potom vo svojom vlastnom záujme, v záujme svojej rodiny , či národa je odhodlaný nasadiť i svoj život, ak niekto cudzí sa pokúša tento stav zmeniť. Ak je to vlastný štát, , tak prinajmenšom to vlastenecké nadšenie chladne. Preto zatiaľ žiadny vlastenecký zákon z občanov štátu nemôže urobiť skutočných vlastencov. To si myslia len niektoré vymyté mozgy na Slovensku.

            Ale značný stupeň občianskeho vedomia , spolupatričnosti a skromného vlastenectva pretrváva u domáceho obyvateľstva. V meste Largo, kde som trávieval väčšinu času sú 3 parky, botanická záhrada, športové centrum s veľkým fitness centrom, nabitým cvičebnými strojmi,  so siedmimi tenisovými kurtami, veľkým športovým bazénom,  s bassebalovými ihriskami, golfovým ihriskom a ďalšími verejnoprospešnými zariadeniami. Všetko spravuje mestská samospráva. Zabezpečenie prevádzky v toľkých relaxačných zariadeniach a priestoroch by si vyžiadalo vysoký stav pracovníkov  a teda aj mzdové náklady. Skúste však v parku, ktorý má aj neodmysliteľnú vodnú plochu, kŕmiť napr. čajky.  Príde ku Vám pracovník a slušne Vás upozorní, že je to zakázané. Keď sa dáte s nim do reči vysvitne, že nie je zamestnanec parku, ale dobrovoľník. Poznal som dobrovoľníka, ktorý pracoval v delfináriu v Clearwateri a bol tou prácou nadšený. Ráno, keď sa schádzajú detváky do školy a odpoludnia keď ju opúšťajú, okolité križovatky obsadia dedulovia v reflexných vestách a dopravnými terčmi riadia dopravu. Starajú sa tak o bezpečnosť školákov. Výhody z dobrovoľných aktivít sú minimálne. Obyčajne je to voľný vstup pre nich a prípadne pre osoby, ktoré si pozvú do zariadení v ktorých vypomáhajú, alebo pozvánka na podujatia usporiadúvané inštitúciou s ktorou spolupracujú. Samozrejme, že nechýba tu ani morálne ocenenie. Dôležité je, že do týchto priestorov a zariadení spravovaných mestom aj vďaka nim je vstup zdarma, alebo za ľudovú cenu. A aké je vybavenie takého parku, kde je vstup voľný? Jeden, až dva záchody s toaletným papierom, tekutým mydlom, papierovými osuškami rúk, na voľnom priestranstve altány, priestranné prístrešky so stolmi a lavicami a s miestami na opekanie, skrátka všetko na usporadúvanie piknikov. A miesto konania pikniku je rovnako čisté po pikniku, ako bolo pred nim. Žiadne odpadky, žiadne obaly. Všetko v igelitových vreciach odnáša usporiadateľ. Dohľad vykonáva dobrovoľník. V parkoch sú asfaltové chodníky, alebo drevené nad terénom, pokiaľ je tento podmáčaný. A nikde, ani na tých odľahlejších miestach žiadne graffiti.  

            Samozrejme, že existuje kriminalita, vrátane páchania takých trestných činov, ako sú vraždy. Ale nadobudol som aspoň zdanie, že vyšetrovanie je rýchle a pred súdmi sú si všetci aspoň na oko rovní. Pripomeniem, ako Michaela Jacksona vláčili po súdoch k vôli pedofílii, a aký pritom to bol slávny spevák. To je však len povrchný pohľad. Svoje urobia právnici. Tí

12

najlepší sú najdrahší. A kto si ich služby môže dovoliť netreba zdôrazňovať. Bolo sympatické, že televízia po vyšetrení trestného činu, uverejnila fotografiu páchateľa s jeho plným menom s popisom toho, čo spáchal. Teda  žiadne iniciály mena páchateľa, ako je tomu u nás. Na kryštálovo čistý morálny profil sa dbá najmä u politikov. Ak politik niečo zatají, novinári nenechajú na ňom ani jednu nitku suchú a môže sa lúčiť s kariérou. Nikto sa nesťažuje na ich zaujatosť.

            Čierni obyvatelia tvoria 20% z celkového počtu obyvateľov US, rovnako, ako obyvatelia hispánskeho pôvodu. Tento údaj v jednotlivých štátoch kolíše. Podľa prognóz v novinách, o ďalších 20 rokov počet černošského obyvateľstva zostane pri súčasnom pomere, ale počet hispánskeho obyvateľstva vzrastie o ďalších 20%. Toto obyvateľstvo má svoje rozhlasové stanice a televízne kanály. Na Floride sú niektoré tovary popisované v dvoch jazykoch. anglicky a španielsky. Na úradoch však platí jediná úradná reč a to je angličtina

            Afroamerické obyvateľstvo; ako sa dnes v Amerike módne nazývajú obyvatelia s prebytkom tmavého pigmentu, žije vo svojej, zdalo sa mi až uzavretej komunite, život bežného amerického občana. V tej časti mesta, kde sú oni doma, stretnúť belocha je skôr výnimka. Ale priestor, ktorý obývajú nie je žiadny Luník IX v Košiciach . Domy sú síce menej honosné a okolie menej upravené, ale žiadne odpadky, pohodený  papier, plasty, nesignalizujú odlišnosť prostredia od bežného štandardu. Výchova detí spočíva skôr na ženách – matkách. Muži sú zvyknutí na bezstarostnosť o potomstvo. Ich úlohou je zarobiť alebo zohnať nejaký peniaz, či už legálne alebo nelegálne, aby rodina bola zabezpečená. Ináč sa venujú svojim záľubám. Nie je to však obecne platné pravidlo.

            Afroameričania sice trpia vyššou nezamestnanosťou, čo  priamo súvisí s  úrovňou vzdelania, ale možno ich vidieť vo výkone takých zamestnaní, ktoré vyžadujú určitú kvalifikáciu a odbornosť. Teda nejde len o oháňanie sa lopatou niekde u stavebnej firmy, ale jedná sa o obsluhu strojov v stavebníctve, post šoférov verejnej dopravy, predavačov v obchodných reťazcoch. Výnimkou nie je ani armáda a polícia, kde zastávajú významné posty. Nehovoriac o showbiznise a športe, kde sú zbožňovanými hviezdami. Zatiaľ nebola reč o černošskej inteligencii z ktorej pochádza aj prezident Obama. Možno je na škodu, že určitá separácia existuje medzi černošskou inteligenciou a zostatkom farebného obyvateľstva v oddelených sídliskách a vzájomných stykoch. Ale to asi vyplýva z vyšších nárokov na životný štýl a schopnosťou tieto nároky finančne kryť.

            Stretával som sa občas ešte s jednou skupinou ľudí a to boli bezdomovci. Bolo ich iba pár a mali zaužívané svoje spôsoby bytia. Byť na Floride bezdomovcom nie je asi žiadna tragédia. Život im  zľahčuje tak komunálna vybavenosť verejných priestranstiev, ako aj miestna klíma. Poznávacím znakom bezdomovca v oblasti Tampa Bay je nákupný vozík najväčšej možnej veľkosti z niektorého super, hyper, ultramarketu. Zaobstarať si taký vozík je celkom jednoduché. Pre zákazníkov obchodných centier vozíky sú voľne prístupné u vchodu

13

do  obchodného objektu bez použitia mincí. Zákazník je vo výhode. Po nákupe nechá vozík tam, kde ho napadne. Zamestnanec obchodu potom znáša vozíky z celého parkoviska. Vozíky mimo parkoviska, ktoré nie sú v dohľade, sú korisťou bezdomovcov. Tí ich naplnia vrchovato svojim hnuteľným majetkom, vrátane stanu.  Hygiena, žiadny problém. Takmer každých 400m od seba sú vstupy na pláž, väčšinou so sprchami a na niektorých aj s toaletami, so všetkým príslušenstvom, o ktorom už bola reč. Ale sú aj mobilní bezdomovci, ktorí vlastnia bicykel silnejšej konštrukcie (typu Ukrajina), na ktorom majú upevnené rôzne vaky naplnené všetkým možným pre takýto spôsob života. Ale aj tak samospráva má s nimi problémy. Napr. St. Petersburgu územím bezdomovcov je Wiliam´s Park v strede mesta.  Darmo im samospráva vyhradila iné miesto obdobného charakteru, zanovito odmietajú opustiť toto územie. Pohodlie a komfort nadovšetko.

                        Neviem, či som bol málo všímavý, ale počas mojich pobytov tu v okolí Tampy som nevidel žiadneho žobráka. Faktom je, že životné náklady; pokiaľ zdravie slúži, sú nízke. Jedny kraťasy, tričko a sandále vystačia do každého počasia. Snáď len v januári poslúži ľahká vetrovka a dlhé nohavice, aj to len za veterného počasia, pokiaľ sa správa tradične. Obuť a zaodieť sa nie je problém. Existuje množstvo dobročinných organizácii, ktoré prevádzkujú svoje obchody so šatstvom a obuvou a inými domácimi potrebami, vrátane nábytku, na spôsob našich secondhandov. Predáva sa v nich použitý, ale zachovalý tovar za symbolické ceny. Ľudia v Amerike majú akýsi iný vzťah k nepotrebným, či nadbytočným veciam, než je tomu u nás. Nič na smetisko. Čo je z látky sa vyperie, a ostatné veci sa vyčistia a putujú do zberných miest charitatívnych organizácii.

         Supermarket, market, fleemarket.

         Nakupovanie nikdy nebolo mojim hobby. Od počiatočného obdivu množstva a sortimentu tovaru, čo by postsocialistického konzumenta, dostal som sa až do štádia, kedy návšteva obchodného centra bola neželanou akciou, prameniacou v nevyhnutnej potrebe doplnenia zásob potravín, alebo zaobstarania nejakých konštrukčných materiálov na vylepšenie svojho prostredia. Prispela k tomu nielen takmer každoročná návšteva US, ale aj boom rozširovania obchodných reťazcov v našej zemi. Tým americké Mall (obchodné centrá) stávali sa pre mňa všednými objektmi, aj keď pod ich strechou ste mohli naraziť na také atrakcie, ako klziská, živá hudba, tanečné party ap. V posledných rokoch týchto atraktivít však ubúdalo, zrejme z nedostatku peňazí na prilákanie zákazníkov.

            Čo ma však upútalo v obchodných vzťahoch z pohľadu zákazníka? Predovšetkým nulová daň z pridanej hodnoty (DPH) na potraviny a na ostatné tovary akéhokoľvek charakteru iba 7%. Pritom nikto nevytruboval do sveta, že USA sú sociálny štát a majú socialno-trhové hospodárstvo. Aj naši predajcovia by sa mohli v amerických nákupných strediskách priučiť ústretovejšiemu správaniu voči zákazníkovi. Ak dajú do výpredaja nejaký tovar s citeľnou zľavou, musí ho byť dostatok a nie pár kúskov na prilákanie kupujúcich,

14

dúfajúc, že keď zákazník nenašiel to, k vôli čomu do obchodu prišiel, kúpi niečo iné. Taká je u nás prax. Tam už aj k vôli konkurencii a udržaniu zákazníkov si to nemôžu dovoliť. Vo výpredaji je obvykle dostatok tovaru. Ak sa ale tovar pre značný záujem predsa len vypredá, kupujúci v dobe výpredaja dostane od predajcu akési potvrdenie (Rain Check), po predložení ktorého si tovar môže kúpiť za akciovú cenu aj po uplynutí doby výpredaja, keď sa znova zásoby doplnia a tovar sa predáva bez zľavy. Stačí predložiť Rain Check.

            Ešte jeden postreh z obchodu. Neviem, či sa jedná o urýchlenie predaja alebo o úsporu pracovnej sily, ale asi o oboje. Mám na mysli „samoobsluhu“ u pokladne. V niektorých obchodných reťazcoch zákazníkom sú k dispozícii pokladne u ktorých je možné použiť kreditnú kartu. To sa v Amerike platí kreditnou kartou, keď banky nespoplatňujú pohyb na účte. Skúste to na Slovensku. Nestačil by Vám ani samotný vklad na poplatky za pohyb na účte, pri častom používaní kreditnej karty pri nízkych úhradách. Po výbere tovaru, zákazník  príde k pokladni a vyloží tovar na podávací pás. Vloží kreditku do slotu (otvoru). Po zadaní kódu, prekladá tovar z podávacieho pásu  do druhého vozíka popred scanner čiarového kódu. Po potvrdení úhrady elektronickým podpisom a vybratí karty zo slotu, odchádza. Útrata sa odpočíta z účtu v banke, samozrejme bez poplatku za pohyb na účte. Slovenský mozog začína špekulovať. Žeby sa ten systém nedal oklamať?  Veď pri presune tovaru z podávacieho pásu do vozíka minúť scanner nie je problém. Skúsiť to, znamená  riziko následných nepríjemností.  Lepšie je sa opýtať. Všetkým pokladniam na kreditnú kartu šéfuje jeden poradca pre prípad, že by zákazník si nevedel rady. Ten ma uistil, že ochrana proti oklamaniu systému spočíva na niekoľkých fyzikálnych princípoch. Prezradiť mi ich nechcel. Tak asi to nebude sto percentné a spoliehajú sa aj na poctivosť zákazníkov.

            Turistami sú obľúbené tzv. Garage Sale (garáž seily).  To sa sústredia nepotrebné veci z domácností v celej ulici do jednej garáže a na odstavnú plochu pred ňou a takto sústredený tovar sa predáva za menej než symbolické ceny.  Známe sú aj Yard Sale (Jard seily), V Amerike sa spravidla nesťahuje vybavenie domácnosti pri predaji domu. Alebo keď deti predávajú dom po zosnulých rodičoch. Buď samotný majiteľ, alebo zástupca realitnej kancelárie predáva vnútorné vybavenie tak, že sa dom otvorí a záujemci si môžu vyberať a kupovať čokoľvek z jeho vybavenia, samozrejme za zlomkové ceny. Často  je možné naraziť na vzácne exempláre napr. porcelánu, obrazov, nábytku ap.  V tejto oblasti je veľmi známy a turistami obľúbený aj Flee Market (blší trh). Stovky predávajúcich pod obrovsky dlhými prístreškami a aj na voľnom priestranstve ponúkajú tovar, ktorý snáď nenájdete ani v obchodných centrách. Predáva sa tak nový nepoužitý tovar, až po staré hrdzavé náradie.

            Aj mnohé obchody, hlavne s odevmi, obuvou, domácimi potrebami, aby sa zbavili zásob, ktoré zaberajú miesto pre nový, módny a žiadanejší tovar, presúvajú tieto zásoby na špecializované miesta predaja (outlet-y), kde sa predáva v akciách od výmyslu sveta. Tu si najmä neamerickí turisti prídu na svoje. Z predajní odchádzajú s vrchovato naloženými

 

15

nákupnými vozíkmi.  Keď sa mi nenápadne stratila manželka, aspoň som vedel kde ju mám hľadať.

            Voľný čas, alebo potulky po okolí.

            Najbežnejší spôsob trávenia voľného času je kúpanie sa v mori alebo potulky po pobreží. Závisí to od ročného obdobia a počasia. Ak je cca pred 15. decembrom, alebo po 15. marci, pravdepodobnosť kúpania sa v mori je veľká. Ak je to však medzi týmito termínmi, krátite si čas hľadaním mušlí, alebo žraločích zubov na potulkách po plážach. Teplota vody v mori nedovoľuje nechať sa hojdať na vlnách Mexického zálivu. Odvážlivci to síce za pekného počasia skúšajú, ale nevydrží im to dlho. Kompenzáciou môže byť kúpanie sa v bazéne s vyhrievanou vodou  na 28*C v areáli v ktorom bývate. Anglické slovo „area“ má nadmieru veľa významov. Ale slovo areál v preklade sa mi zdá najpriliehavejšie. Ohraničuje ho ohrada, vo vnútri ktorej sa nachádza tak okolo stovky domov. V areáli majú zakúpené obydlia tí sezónne sťahovaví zo severu USA, alebo Kanady. Ale bývajú tam celoročne aj domáci obyvatelia, síce zriedka, ale predsa. Funguje tu platená služba na kosenie trávnikov a udržovanie poriadku. V početných areáloch môžu byť domy s pevnými základmi ale aj tzv. mobile home, tj. prenosné domy. Ako je takýto areál usporiadaný?

            Pri vstupe do areálu je obyčajne  club house, čo je priestranná klubovňa s knižnicou, priestorom s náradím na cvičenie a oddelenou kuchyňou. Televízia a biliardový stôl je samozrejmosťou. Vedľa, vonku sa nachádza spomínaný bazén, ihrisko Schuffle Board a neodmysliteľné parkovisko pre hostí. Život v areáli riadi volená samospráva, bez nároku na odmenu. V klubovni sa usporadúvajú party, vianočná, novoročná, veľkonočná, St. Patrick a keď nie je k dispozícii sviatok, tak je to party palacinková, pizzová, šišková, alebo party pod iným menom. Financujú si to zúčastnení. Organizovať takéto spoločenské podujatie nie je problém, pretože na prípravu jedla sú k dispozícii polotovary. Výber drinkov je široký, samozrejme mimo alkoholu. Raz do týždňa  sa schádzajú hráči Binga. To sa naplní parkovisko autami hostí  z iných areálov. Hráčmi sú väčšinou postaršie babky, ktoré sa usadia v klubovni, privítajú riadiaceho hry a môže sa začať. Hrá sa len o malé čiastky. Tí relatívne mladší vlastníci nehnuteľností si organizujú spoločné večere v reštauráciách. Prečo je reč o relatívne mladých? Je to preto, že vlastníkom nehnuteľnosti v areáli môže byť len osoba staršia než  55 rokov. Domáci obyvatelia bývajú samozrejme mimo areál v rodinných domoch so všetkým, čo k takémuto domu patrí. Ale väčšinou sú v produktívnom veku.

            Z dlhej chvíle, hlavne v čase kresťanských sviatkov, aj návšteva kostola je vhodnou príležitosťou zažiť niečo nové. Niekoľko razy som navštívil rímskokatolícky kostol a tiež gréckokatolícky. V obradoch takmer žiadny rozdiel. V rímskokatolíckom, kňaz sa najprv zvítal s veriacimi, žartoval, rozprával vtipy a veriaci ho odmeňovali potleskom. Obdobné to bolo aj

16

po bohoslužbe. Spôsob vyberania milodarov počas bohoslužieb mal rýdzo americké črty. Vo veľkej chrámovej lodi modernej budovy, výber netrval dlhšie ako 5 minút. Pričinil sa o to asistent so sadou košíčkov, akýchsi prútených misiek, ktoré rozdal do každého radu jednu. Veriaci po vložení peňazí alebo šeku si ich postupne  podávali tak, že miska smerovala ku koncu radu. Tam už prechádzal ten istý asistent, ak chcete kostolník zbierajúci prútené misky s milodarmi.

            Architektúra novopostavených kostolov je supermoderná. Keby budova nemala na niektorom mieste zabudovaný kríž, sotva by kto vedel, že je to kostol. Pri každom kostole je rozľahlá klubovňa s bufetom. Po bohoslužbách v klubovni sa schádzajú veriaci na občerstvenie a vzájomné rozhovory. Na významné sviatky prinášajú domáce dobroty, vzájomne sa častujú a odpisujú recepty na prípravu tej najchutnejšej maškrty. Bežne funguje bufet, kde je možné si dať niečo teplé, veď poniektorí chodia do kostola aj cez pätnásť míľ. Takáto organizácia má význam pre veriacich z etnických komunít, ktorí sa takto pravidelne stretajú. Napr. pravoslávni väčšinou pochádzajú z Ruska a Ukrajiny, gréckokatolíci  z juhovýchodnej Európy, Bieloruska, Ukrajiny. Rímskokatolíci majú smolu, lebo majú najviac  kostolov, preto sú rozptýlení a bohoslužobná reč je Angličtina. Každý kostol má spevácky zbor a u niektorých kostolov sú katolícke školy.

            Čo ma zaujalo bolo to, že štát na cirkvi neprispieva ani centom. Všetko ide z vreciek veriacich. Výstavba budov, náklady na prevádzku, plat, zdravotná a sociálna poistka kňaza. Ak má kňaz pomocníkov (napr. mníšku), tak poplatky sa zvyšujú, lebo musia pokryť aj náklady spojené s ich nárokmi. Je stanovená pevná čiastka, ktorú povinne veriaci každoročne uhrádzajú, okrem príspevkov vyberaných počas bohoslužieb. Cirkvi hodne majetku získavajú aj od veriacich, ktorí nemajú potomstvo. Aj rodinné zväzky nie sú také tesné ako u nás. Preto mnohí svoj majetok posmrtne darujú cirkvi. Určitý tlak zo strany duchovenstva na úhradu poplatkov veriacimi je viac než imaginárny.            

                 Ak budete v Amerike, budete mať dosť času a zaujíma Vás aký je pôvod amerického obyvateľstva, zájdite si na cintorín. Budete prekvapení koľko slovanských mien je odliatych do bronzu alebo vytesaných do mramoru. Začnime všeobecne známym menom Andreijack (čítaj Andreidžak). Nepripomína Vám to meno Andrejčák? A ďalšie mená. Petrisko, Sirak, Sestak. Tie mená sú slovanské, stratili však diakritiku, teda mäkčeň nad S. Najviac mien je poľských, zakončených na ski. Ale vyberme sa z týchto trúchlych miest radšej do sveta showbiznisu.

              Popisovať túto sféru zábavy je ako nosiť drevo do lesa. Snáď až na redšiu sieť stálych divadelných scén, funguje obdobne ako u nás. Vezmime si len najznámejšie médium poskytovania zábavy, televíziu. Necháme bokom internet. Všetky zábavno-súťažné programy amerických televíznych staníc boli prevzaté našimi televíznymi stanicami kompletne, vrátane zvučiek. Príklady: „Who wants to be milioner?“ u nás Milionár. „American Idol“, u nás

17

Superstár. Podobe je to s „Let‘s Dance“, „Výmena manželiek“, „Super nany“ ap. No a reklamu na „Česko-Slovensko má talent“ robí porotca z relácie „American Idol“, Simon Cowell. Koľko amerických seriálov beží na našich televíznych staniciach  môžete posúdiť sami.

            Rozdiel snáď je badateľný v uvádzaní reklám. Pokiaľ u nás sú nekonečné, tam sú kratšie, ale častejšie. Aj predmet reklamy sa líši. Pokiaľ u nás sa prezentujú prostriedky a služby firiem elektronickej komunikácie a autá, tam dominuje reklama žrádla a aut. Od jednoposchodových po trojposchodové hamburgery, teda také, že ak by ste chceli naraz odhryznúť oba sendvičové kryty s tou sečkou medzi nimi, tak hrozí, že Vám vyletia sánky z pántov. Pizza, medové, v strúhanke obalené, vyprážané hydinové krídelká, reštauračné menu s tuctom rôznych jedál.  Človek časom nadobúda dojem, že to všetko financujú farmaceutické firmy, lebo v zapätí v tom istom reklamnom vstupe beží reklama na ich medikamenty, podporujúce zažívanie, tlmiace rôzne záchvaty bolesti tráviaceho traktu, vylučujúce nadýmanie, zabezpečujúce spoľahlivú fixáciu umelého chrupu, až po pocit blaha na tejto zemi. Niet divu, že Američania trpia nadváhou. Málo pohybu, dostatok výdatnej stravy urobia svoje. Preto aj ponuka liekov a odborníkov na srdcovo-cievne ochorenia je bohatá.

            V širšom okolí môjho bydliska na Floride boli miesta, na ktoré sa dostať nebolo jednoduché. Napr. najvyššia budova v Tampe, alebo na mape žlto sfarbený rozľahlý priestor s názvom MacDill. Tam sa cudzinec dostane len zhodou náhod. Mňa takéto náhody neminuli a dostal som sa aj tam. V tom druhom prípade dej sa začal odvíjať ešte na Slovensku. Pred odletom na Floridu v čase Vianoc 2008, stretol som vo Zvolene môjho bývalého o hodne mladšieho kolegu, s ktorým som kedysi slúžil u jedného útvaru. Slovo dalo slovo a spýtal som sa , či ešte slúži, keďže som ho už dlho nevidel na bývalom pracovisku. Nakoniec vysvitlo, že slúži na Floride, konkrétne na vojenskej leteckej základni MacDill. Dal mi číslo telefónu, aby som mu zavolal keď budem v Tampe.  A zavolal som. On sa zachoval viac než kolegiálne. Na základni som bol celkom dva razy. Prvý raz ma zoznámil s vybavením základne pre bežný život jej užívateľov (ihriská, bazén, pláž, telocvične, fitness centrá a ostatné objekty zabezpečenia prevádzky základne). Úbohé slovenské letectvo. Druhý raz som prihliadal k predvádzaniu vysokej pilotáže na leteckom dni AirFest 2009. Vybavil mi preukaz pre pozvaných hostí s obedom pod stanom a výhodným miestom na sledovanie diania na letisku. Najprv sme si obzreli statickú ukážku techniky. Bombardér B2 Spirit, ani F-22A  Raptor som síce nevidel, ale mohol som si ohmatať B-52H, osem motorový stratofotress, C–17 Globmaster, obra na prepravu nákladov a vojsk, alebo aj E-3 Sentry, známy pod menom AWACS. Základňa je predovšetkým domovom ťažkých strojov stratotankerov KC 135, preto  tá statická prezentácia aj tých ostatných obrov. Mnohé z nich som ani nemenoval, predovšetkým vrtuľové (HC-130H , corsair ap.).

           

18

            Svoje miesto v statickej ukážke mali aj stíhacie stroje. A-10 Thanderbolt, alebo ak chcete Warthog, F-14 Tomcat, F-15 Eagle, F-16 Falcon a mnohé ďalšie prúdové a vrtuľové stroje, zavedené vo výzbroji, ale aj múzejné kusy. K mojej ľútosti technológia stealth nebola prezentovaná. Ale chápal som to. Čo bolo predmetom statickej ukážky zo súčasnej  výzbroje námorných a vzdušných síl, neskôr bolo aj vo vzduchu. Len malá poznámka. Slovenky idú na odbyt. Dvaja zahraniční zástupcovia štátov NATO v misii majú manželky zo Slovenska. Nepočítam  medzi nich slovenského zástupcu. Ináč, bol to vzrušujúci a poučný celodenný zážitok. Vďaka patrí môjmu bývalému kolegovi.

            Podobných zážitkov bolo veľa. To čo bolo opísané, možno sa mnohým bude zdať subjektívne. Ale takto som to videl ja.  Ing. Jozef Jamriška, Sliač.                      

           

 

 

                           Ahoj Milane! 

Rok končí a  prichádza čas na bilancovanie. Čas na hodnotenie  dobrých aj zlých životných príbehov odchádzajúceho roka. V našom veku na tie zlé je lepšie zabudnúť a radšej si v mysli premietať tie krajšie, s ktorými je možné žiť zmysluplnejšie , alebo z ktorých sa dá  čerpať životná energia  do ďalších rokov. Dojmy z nášho stretnutia v Kremnici sú stále natoľko svieže, že táto udalosť v mojej mysli stále dominuje ako jeden  z najkrajších tohoročných zážitkov, ale keď ho chcem opísať, neviem čím mám začať. Ale hádam bude najlepšie začať pekne po poriadku.

Roky som  úprimne závidel mojim priateľom a známym, ktorí sa opakovane schádzali a ešte schádzajú v pravidelných päťročných intervaloch pri výročiach ich maturity.  Vždy pri takejto správe som si iba povzdychol nad myšlienkou, že mňa nemôže nič také stretnúť. Ako iste vieš, naša  „trieda“, presnejšie rota či čata,  združovala študentov z rôznych koncov republiky; ako sa zvyklo hovoriť, od Ašu až po Čiernu. Úplným skeptikom  v otázke nášho stretnutia  som sa stal po rozdelení republiky. Povedal som si: „Koniec.“ Zhasla aj tá posledná iskierka nádeje a s myšlienkou nášho stretnutia som sa definitívne rozlúčil. Ale život je veľký kúzelník a vie človeku pripraviť nečakané prekvapenia. Asi pred dvoma rokmi mi svitla istá iskrička nádeje. Jeden náš spolužiak bývalý pilot v Kuchyni pri Malackách; meno mi momentálne vypadlo, bol na liečení na Sliači. Asi z dlhej chvíle študoval telefonný zoznam, až narazil na menej obvyklé meno Ervín. Nebol to zrovna Romel, ale aj tak mu priezvisko Lupták hodne napomenulo. Vytočil číslo a kontakt medzi dvoma bývalými spolužiakmi našej školy  po štyridsiatich ôsmych rokoch bol na svete. Medzi iným sa  Ervín od neho dozvedel, že bývalí absolventi ŠDD sa stretajú  a to spolu z Čiech aj zo Slovenska. Pre mňa to bolo  neuveriteľné, ba priam  úžasné, že nás nedokázali ani MečiarKlausom rozdeliť.  Kontakt na žiadneho iného spolužiaka okrem Ervína som nemal. Tak som ho zaprisahal, že ak sa dozvie o ďalšom stretnutí musí mi dať vedieť. A dal. Iba že dopoľudnia v deň nášho stretnutia. Aké šťastie, že sa konalo v Kremnici, kde zo Sliača aj kameňom dohodíš. Ale smola. Nemal som auto, lebo dcéra ho mala na dovolenke v Čechách.  Tak som sa narýchlo zbalil a uprosil suseda, aby ma za poplatok (skoro som napísal úplatok. To sa na Slovensku nerado počúva  ale rado praktizuje), odviezol do Kremnice medzi svojich. A stalo sa. No musel som tam pri príchode vypadať ako vyoraná myš, ako som si v duchu spájal  známe mená s výzorom v tú chvíľu pre mňa neznámych ľudí. Zrovna Ty Milan to môžeš posúdiť najlepšie, pretože si sa ma ujal a predstavoval ostatným. Bol som z toho tak vykoľajený, že neviem, či som sa Ti za to vôbec poďakoval. Tak pre istotu dodatočne:  Vďaka

Po tomto úvodnom obrade spojovania mien a podôb z doby minulej a súčasnej, mal som v hlave úplný zmätok. Už som vôbec nevedel kto je kto. Niet divu po päťdesiatich rokoch a pri takom počte zúčastnených. Nakoniec som poznal len troch spolužiakov, bez toho , aby mi oznámili svoje meno. Medzi nimi Ondra Zimku, ktorý občas prebleskol v šotoch STV, vďaka jeho umeleckej tvorbe. Dokonca som nepoznal ani organizátorov, aj keď som s Jankom Repom  tesne pred príchodom rozprával cez mobil. Rovnaké to bolo s veliteľmi. Nepoznal som  Reného Mesnera. Standu Iváneka som len tušil podľa výšky postavy. Ostatných zúčastnených veliteľov som začal vnímať až neskoršie. Začal som sa obávať Altzhaimera. Niet divu, keď na niektorých spolužiakov si nie a nie spomenúť. Nenápadne sa mi prihováral Mirek Dvořák. Tak nenápadne, ako sa nenápadne choval počas  našich štúdii v Kremnici. Až neskôr mi svitlo kto tento slušňák bol a nim aj zostal.

Všetko čo som v tých troch dňoch zažil som začal rozmieňať na drobné až doma. Veľmi mi pomohli materiály, ktoré som si domov priviezol. Predovšetkým to bolo DVD so záznamom minulých stretnutí . Almanach  zameraný na pobyt v Kremnici počas štúdia s niektorými aktualitami a nakoniec internet po tom, čo som konečne získal internetovú adresu  našej stránky, a to iba vďaka nášmu stretnutiu. Keď som u toho internetu. V dobe pred naším stretnutím, keď som sa zatúlal na portál „Seznam.cz“ hľadela na mňa z jedného obrázku akási  povedomá tvár  a osoba ktorej patrila vyzývala svojich spolužiakov  na pomaturitné stretnutie po päťdesiatich rokoch. Ani  na um mi nezišlo, aby som  na ten obrázok klikol, a už vôbec som si nepripustil, že by sa to mohlo týkať aj mňa. Pretože je to český portál, kto by sa tam aj o nás Slovákov zaujímal, vždy mi blysla hlavou takáto myšlienka. Ako sa človek  niekedy mýli. Je až neuveriteľné, ako som toľko razy tesne minul zdroj cenných informácii, po ktorých som vždy dychtivo pátral.

Spomienky? Nazbieralo sa ich dosť za tie 3 roky. Zaujímavé je, že tie moje sa mierne odlišujú od tých, ktoré už boli na internete zverejnené. Sú osobnejšie.  V ktorých tá tragikomická postava Bulku nehrá až takú úlohu. Sú skôr politicko-analytické.  Ale tentoraz Ťa nebudem nimi zaťažovať.

Za tých 50 rokov som nemal veľa príležitostí sa  stretnúť s tými, ktorí  v rokoch päťdesiatych v Kremnici študovali, alebo tam pôsobili. Vo Zvolene stretávam Ervína Luptáka, ktorý tam žije,  občas Fera Jankulu, ktorý je môj krajan a žije v Hornej Vsi , okres Prievidza. Ďalšie 3 roky som prežil s tými, ktorí  spolu so mnou študovali radiolokáciu v Martine, ale po skončení štúdia sme sa tiež rozpŕchli po republike. V roku 1990 som sa stretol ešte s Nácom Hyanikom, ktorý z postu vedúceho vojenskej kancelárie  predsedu vlády, čosi zisťoval vo Zvolene. Treba ešte spomenúť Míru Richtera, ktorý jeden čas slúžil vo Zvolene a  J. Švrčka, ktorý sa na wheel chair  „prechádzal“ skoro denne po námestí  a uliciach Zvolena.  Jeho životný príbeh bol  až príliš tragický.  Z tých  čo  nás učili  to bola  slečna učiteľka V. Badová, ktorá po rozpustení školy v Kremnici prišla učiť ruštinu do nášho učilišťa v Martine. A tiež pplk Prouza , ktorý nás učil zásady spoločenského správania. Keď som po dvadsiatich rokoch bol s dcérou  na prijímacích skúškach na SUPŠ v Kremnici, stretol som p. Vykysalyho, ktorý tam ešte vyučoval, síce už nie telocvik,  ale občiansku nauku. Z veliteľov som iba náhodne stretol L. Krupičku v Chomutove, kde býval na Puškinovej ulici, ale to bolo v r. 1959.  A ostatní? Boli to nakoniec Zvolenčania,  p. Sásik, p. Ungero, p. Spišiak. Ten p.. Spišiak, ktorý keď začal kliať, tak stromom na Kremničáku od hanby sa až listy červeňali, bez ohľadu na ročné obdobie. Bohužiaľ títo poslední traja sú už veľmi dávno po smrti.      

Snáď len toľko z môjho chudobného archívu, ktorý som nosil v hlave pred našim stretnutím. Teraz je to už iná pieseň, hlavne po úprave našej webovej stránky, kde sa objavilo množstvo fotografii z minulých stretnutí a z nášho študentského, či skôr vojenského života v Kremnici. Naďalej dúfam, že ešte pribudnú ďalšie fotografie z tohoročného stretnutia, hlavne tých malých skupiniek, ktoré reprezentovali jednotlivé čaty. Práve tie staršie fotografie, ako aj DVD sú pre mňa veľmi vzácne  lebo mnohí, ktorí sú na nich zachytení, už sa na žiadnom budúcom stretnutí nemôžu zúčastniť. Dôvod je prostý. Nie sú medzi živými. Práve teraz mi prišiel na um aj môj spolustolovník v Toliari Drašnar, ktorý sa pri našom poslednom stretnutí na svoj zdravotný stav ani nesťažoval.. Treba veriť, že ten náš úbytok  bude mať lineárny priebeh s miernym sklonom a neprejde do žiadnej hyperboly.  Práve  ten úbytok ma na našom stretnutí rozčaroval.  A ešte viac som bol rozčarovaný, keď som si z našej webovej stránky vybral tvrdú realitu „In memoriam“  Bohužiaľ takémuto rozčarovaniu sa nedá vyhnúť ani pri tej najlepšej organizácii alebo programe stretnutia.

V roku 2006 som mal dva väčšie zážitky. Trojmesačný pobyt na Floride a naše stretnutie v Kremnici. Z oboch však na prvé miesto kladiem  a za významnejšie pokladám práve toto stretnutie po päťdesiatich rokoch, možno aj preto, že na tej Floride som bol už viac razy.

Ja naše stretnutia nemôžem  porovnávať, pretože som sa na stretnutí absolventov ŠDD zúčastnil po prvý raz. Osobne si myslím, že jeho program a organizácia boli skvelé. Veď na vežu kostola kremnického hradu som sa  dostal až pri tejto našej príležitosti. A ako organizovaný turista som sa na Kremnickom vrchu (po našom Kremničáku), ocitol  až po  tých krátkych  päťdesiatich rokoch.  Za to všetko treba poďakovať Jankovi Repovi s manželkou, Ondrejovi Kuňakovi  ale aj  tebe Milan za technicko-informačnú prácu, ktorú si tam odviedol a aj teraz odvádzaš. Tá webová stránka ktorú vedieš je obdivuhodná. Tak teda srdečná vďaka.

                                                                                                                                          Ing. Jozef Jamriška

             se svolením autora.  
                 návrat       

            Stránku připravil Milan Illnar

 


  © 2004 Pavol Knúrovský, e-mail: knurovsky.p (zavinac)netkosice.sk